S číslom 42 kandiduje do NR SR za hnutie Slovenská liga

 

Jorge PORUBSKÝ

Narodil sa v rodine slovenských emigrantov v Buenos Aires, študoval katolícku teológiu v Seminári Svätého Jozefa, ktorý ukončil ako vysvätený diakon a magister filozofie, psychológie, psychopedagogiky a teológie. V štúdiu pokračoval na Argentínskej podnikovej univerzite – odbor administrácia firmy a na Complutensis University v španielskom Madride vyštudoval medzinárodné vzťahy. Ovláda štrnásť jazykov a jeho pracovné aktivity sa týkajú oblasti cestovného ruchu, hotelierstva a medzinárodného obchodu. Ako jeden z nemnohých zahraničných Slovákov sa v roku 2001 vrátil do rodnej krajiny svojich predkov, v súčasnosti žije v Bratislave a venuje sa vyučovaniu španielskeho jazyka a public relations.

V Argentíne bol predsedom Argentínsko-slovenskej obchodnej a priemyselnej komory, vydával vlastné noviny America Times,  vlastnil cestovnú kanceláriu. Na Slovensku bol štyri roky vedúcim redaktorom a moderátorom španielskej redakcie Slovenského rozhlasu. Učil španielčinu v Prahe, Viedni i v Bratislave na cirkevnom gymnáziu sv. Vincenta de Paul v bratislavskom Ružinove, na cirkevnej škole v Piešťanoch, má vlastnú Jazykovú akadémiu a venuje sa cudzincom v rámci cestovného ruchu na Slovensku. Samozrejme, že pracuje aj ako tlmočník.

Aktuálne pracuje na nových projektoch cestovného ruchu. Vytvoril pobočku medzinárodnej inštitúcie Skal Club International Slovensko (www.skal.org) .

V roku 2008 odpovedal na novinárske otázky. Hoci je Argentína vzdialená krajina, Porubského pohľad na jej vnútroštátne problémy môžu byť zaujímavé aj pre nás.

Pre aké konkrétne kroky odsudzujete súčasnú argentínsku vládu?

Napríklad pre represívne výčiny namierené proti malým poľnohospodárom. Argentína bola kedysi svetová veľmoc v pestovaní sóje. No dnes, keď vláda potrebuje nielen splácať medzinárodný dlh, ale aj zaplatiť svoje vnútorné pohľadávky, vyrubila pestovateľom dane vo výške 50 percent predanej produkcie. Tí, ktorí nezaplatili, nemali však zo svojej úrody napokon vôbec nič: vládna mafia prikázala ich polia spáliť. Hlavné mesto Buenos Aires malo “vďaka” tomu v posledných troch mesiacoch veľký problém. Pre dym z horiacich polí sa v štrnásťmiliónovej metropole takmer nedalo dýchať. Popolom ľahlo asi milión a 250 hektárov pôdy. Jednoducho, tým, že Argentínčania zvolili týchto ľudí, sa dostala k moci mafia a teroristi.

Ako je možné, že sa tieto informácie neobjavia v našich médiách?

Nehovorí sa o tom. Vláda uvalila na určité témy informačné embargo, cenzuruje a kontroluje. Argentínčania sa boja sami kričať do sveta a zahraniční novinári sú na tom možno podobne. Kto nerozumie po španielsky, k týmto informáciám sa jednoducho nedostane, a aj ten, kto rozumie, musí vedieť, kde má hľadať. Aj preto v súčasnosti pripravujem založenie mediálnej agentúry.

Ako sa Argentína  dostávala zo svojej nezávideniahodnej situácie po roku 2001?

Otočím otázku naopak: Čo Argentína neurobila, a preto sa dostala do tejto šlamastiky? V prvom rade, desať rokov opatrovala finančný systém nastavený ako časovaná bomba, ktorú si nechala vybuchnúť v ruke. Mala čas na to, aby si vybudovala vlastný priemysel, no neurobila to. Naopak, za desať rokov sa domáce priemyselné podniky, ktoré vyrábali pre vlastných spoluobčanov, z trhu vytratili, a z Argentíny ostala len agrárna krajina. Po bankrote sa štát snažil vyhrabať z najhoršieho, a tak uzavrel dohodu s MMF, že rozpredá svoje pozemky, aby splatil dlh. Zahraničie teda skúpilo štátnu pôdu a Argentína síce funguje v rámci svojich hraníc, no veľká časť jej územia jej nepatrí. Ľuďom, ktorí pri bankrote prišli o úspory a majetok, sa postupne vracia iba časť peňazí a nikto nemôže dúfať, že sa mu  nahradí všetko, čo stratil.

Čo by mohlo Argentíne pomôcť?

Má príliš veľa ropy na to, aby sa za jeden z možných scenárov vývoja nemohla pokladať invázia USA, ktoré nechajú Argentínu ešte chvíľu bublať pod pokrievkou, a potom ju prídu “oslobodiť” ako Irak. Skutočne pomôcť by však mohla vláda, ktorá na rozdiel od “perónistov” naozaj vráti strategické sektory do rúk štátu, vybuduje argentínsky priemysel, dá ľuďom sociálne istoty – to je však utópia.

Existuje v krajine opozícia, ktorá presadzuje tieto myšlienky?

Argentínčania sú, samozrejme, “expertmi” na to, čo sa má robiť a ako – ale keď príde na vec, nikto nie je schopný spraviť to, čo treba. Len čo sa niekto dostane do vedúcej funkcie, okamžite zabúda na každý iný záujem okrem vlastného. Néstor Kirchner nie je výnimkou. Zistilo sa, že jeho manželka má na Kajmanských ostrovoch 500 miliónov dolárov. Ako je možné, že žena v domácnosti – samozrejme, ešte kým si sadla do prezidentského kresla – má na účte takúto sumu? Šance na jednoduché vytvorenie opozície pokazili predchádzajúce vlády, ktoré postupne zdiskreditovali všetky politické smery. Prezident De la Rua bol radikál a zastával opačné myšlienky ako perónisti, ktorí by mali byť socialisti. Počas jeho vlády vypukla spomínaná ekonomická kríza, čo jeho stranu v očiach ľudí “odrovnalo”. Súčasní vládnuci “perónisti” sa zasa správajú ako obyčajní mafiáni, ktorí sa nevedia vzdať praktík svojej predchodkyne, gerilovej organizácie Monto Nero. Liberálov pochovala spolupráca s Menemom na jeho nepodarenej ekonomickej transformácii. Ľudia tak stratili dôveru v jedných aj v druhých. Nemôžu už veriť konzervatívcom, liberálom ani perónistom.

A kde sú skutoční socialisti?

Socialisti, ktorí mohli niečo robiť, teda členovia socialistickej strany, sú mŕtvi. Asi 50-tisíc ich povraždili vojaci v rokoch 1976 až 1983 v období diktatúr a tzv. špinavej vojny, keď tisícky ľudí mizli bez stopy a argentínski diktátori spolupracovali s Augustom Pinochetom a americkou tajnou službou. Strach z týchto zverstiev dodnes ostal v ľuďoch a k socialistickým myšlienkam sa boja hlásiť, napriek tomu, akú popularitu majú v iných latinskoamerických štátoch.

Spomínali ste, že k pravdivým informáciám sa človek najľahšie dostane, ak rozumie po španielsky. Tých, ktorí ovládajú španielčinu, však na svete nie je málo. Prečo sa pravda o Argentíne neprekladá, nepopularizuje v zahraničných médiách?

Práve to chcem robiť. Chcem sprostredkovať informácie bez ohľadu na argentínsku štátnu cenzúru, ktorá určuje, ktoré informácie možno a ktoré nemožno zverejniť. Sprostredkovať ich každému, aj tým, ktorí nevedia po španielsky a nemôžu sa informovať napríklad na internete, na blogoch. Okrem blogov sa totiž dá dnes pravda publikovať sotvakde. Argentínčania, ktorí by chceli písať pravdu verejne a neanonymne a podávať seriózne informácie, totiž majú oprávnený strach a vzniká situácia, že o tom, čo sa deje v Argentíne, vie viac ľudí mimo Argentíny ako v nej. Okrem toho, mnoho ľudí sa tvári, akoby nič, a keď ich konfrontujem s faktami, zapierajú ich. Napísal som svojim známym – nielen cudzincom, ale aj Argentínčanom  mail o tom, čo sa skutočne deje v krajine. Niektorí z nich mi odvtedy viac nepíšu. Vzdelaní a úspešní ľudia reagovali štýlom – to nie je pravda, Argentíne sa darí, máme všetko, čo potrebujeme, naša krajina je silná a perfektne funguje… A sú na mňa nahnevaní a urazení. Ak sú totiž čo i len trošku pri moci a pri peniazoch, stávajú sa oficialistami, podporujú kirchnerovský smer.

           

Tiež sa ti môže páčiť