Progresívci sú horší ako to, čo tu bolo do roku 1989

Rozhovor s Robertom Bačinským,
kandidátom za hnutie Slovenská liga s číslom 10.

Na Slovensku si 20. februára pripomíname obetu troch mladých ľudí: Alberta Púčika, Eduarda Tesára a Antona Tunegu. bývalých študentov trenčianskeho gymnázia. Túžba po obnovení slovenskej štátnosti ich priviedla na šibenicu. Po skončení druhej svetovej vojny boli rozprášené všetky spolky usilujúce sa o slovenskú samostatnosť aj Biela légia, ktorej členmi boli bývalí trenčianski gymnazisti. Láska k vlasti nie je niečo imaginárne. Aj dnes stretávame mladých ľudí ochotných za svoj štát trpieť, vzoprieť sa systému. V roku 2015 sa v tlači objavila informácia, že slovenský vojak vrátil vyznamenania z vojenských operácií Armády Slovenskej republiky pod hlavičkou NATO. Robert BAČINSKÝ (1966).

  • Váš vek prezrádza, že vašu osobnosť formovala komunistická škola. Urobila z vás komunistu alebo aspoň ľavičiara?

Ani náhodou. Maximálne komunistické vzdelanie, ktoré som dosiahol, bolo pionier.

  • Vyše dvadsať rokov ste prežili v režime, ktorý propagoval totalitnú komunistickú ideológiu, život bez Boha.  Myslíte si, že to rokom 1989 zaniklo?

Nie, pretransformovalo sa.

  • Do čoho? V čom vidíte prvky totality dnes?

Napríklad v progresívcoch. Je to obdoba bývalého režimu. Veď napríklad bod zlomu v ich programe a jednotlivé pasáže, ktoré rozobrali odborníci svedčia o tom, že to je ešte horšie ako to, čo tu bolo do roku 1989. Hlásia sa k liberálnej demokracii a presadzujú ju totalitnými metódami. Na verejnosti tvrdia, že liberálnu demokraciu máme zakotvenú v Ústave SR, čím prakticky  hovoria to, čo sme tu mali do roku 1989, keď článok štyri Ústavy hovoril o vedúcej úlohe komunistickej strany v spoločnosti.  Liberáli teda zneužívajú slobodu a salámovou metódou vnucujú spoločnosti názor o ich výlučnosti.

  • Vy ste sa pokúšali založiť nejaké národno-kresťanské strany. Myslíte si, že jestvujúce s národno-kresťanskýmzákladomnestačia?  Napríklad  SNS, KDH, ĽS NS?

Rozdiel medzi jestvujúcimi i novovznikajúcimi a našim hnutím bol v tom, že to naše malo byť fest radikálne. Žiadna politická korektnosť, pretože to nevedie k ničomu. To je len taká barlička k tomu, aby sme síce povedali svoj názor, ale len tak, aby sme boli pre každého chrumkaví, aby sme nikoho neurazili.

  • To nie je radikalizmus, to je normálna požiadavka doby na pluralitnú spoločnosť.

Ibaže taký subjekt je označovaný za radikálny. Ja si však myslím, kde je radikálny problém, tam potrebujeme radikálne riešenie. Radikálne nie je nič hrôzostrašné, aby si to zasa niekto nevysvetlil tým spôsobom, že tu chceme  koncentráky a uránové bane.  Nie.  Ak máte zápal pľúc, tiež ho budete liečiť radikálne antibiotikami a nie šumivým Celaskonom. Takže my sme veci pomenovávali tak ako sú, žiadne obkecávačky, žiadne omáčky okolo toho, proste radikálne riešenia.

  • Čo vám v súčasnosti najviac prekáža, čo treba radikálne zmeniť?

Postoj spoločnosti k veciam verejným. Za posledných 30 rokov vyrástla generácia,  nechcem paušalizovať,  ale drvivá väčšina sú  nepoužiteľní ľudia. Na nič. Proste im stačí zobrať do ruky mobil, ich najväčšia starosť je, či majú všetko stiahnuté, či majú podľa najnovšej módy oblečenie, strih, ktorý dnes letí, ostatné ich nezaujíma. Okolo nich sa dejú veci o akých nemajú ani poňatia, priamo sa ich dotýkajú, ale nemajú o ne záujem. Ich ľahostajnosťnás môže doviesť do katastrofy.

  • Čiže máme do činenia s hodnotovo vyprázdnenou spoločnosťou?

Úplne.

  • Vy však patríte k mladšej generácii a nedá sa povedať, že nezaujímate občianske postoje. Začiatkom roku 2015 ste zaujali verejnosť tým, že ste vrátili vyznamenanie NATO a MO SR za vojenské operácie pod hlavičkou NATO v Kosove. Môžete povedať prečo?

Bolo to vyznamenanie NATO, ktoré dostalo zopár vojakov a okrem toho som dostal aj od Slovenskej republiky, čiže obidve som odovzdal.  Bolo to na protest proti tomu, že Slovensko vstúpilo do tejto teroristickej organizácie.

  • V otvorenom liste ministrovi obrany SR, vláde SR a prezidentovi SR ste adresovali slová: „Vraciam dve spomínané vyznamenania, pretože sa hanbím za svoju službu v tej najzločineckejšej a najneľudskejšej organizácii, aká bola kedy založená a preto, že sa mi hnusí diktátorská politika USA, ktorú po celom svete pre svoje sebecké záujmy stále častejšie presadzuje aj pomocou NATO.“ To boli silné slová. Prečo ste sa vôbec prihlásili na misiu? Zrejme dobrovoľne?

Nebolo to dobrovoľné. To je veľký omyl a ľudia mi to často aj vytýkali, písali mi, prečo som tam teda šiel.  Skutočnosť je taká, že na tú misiu, na ktorú som sa dostal, nebolo tak, že som dvihol ruku, že idem, lebo som sa rozhodol.

  • A ako?

Bol som v armáde ako profesionálny vojak.

  • Čiže ste tam išli dobrovoľne?

Za profesionálneho vojaka áno, ale nie na misiu. Prišiel som v pondelok po víkende do práce a na nástenke bol vyvesený menný zoznam vybratých vojakov.  Neviem, koľko nás tam bolo, 30-35.  A už sme mali zvláštny režim. Vzťahoval sa na nás  výcvik a rýchlokurz albánčiny a takéto veci. Dvaja či traja kolegovia išli  za veliteľom, že oni to odmietajú a oni proste na tu misiu nejdú a ten krik bolo počuť až na koniec sedemdesiatmetrovej chodby: „Pokiaľ nechcete ísť, rovno si môžete zbaliť veci, odovzdať ich a v armáde končite.“  No a toto by bolo už štvrtýkrát, čo by som prišiel o zamestnanie.

  • Prečo ste si zvolili dráhu profesionálneho vojaka?

Lebo vymoženosti demokracie som si  zažil naplno. Prišla nezamestnanosť a v rýchlom slede po sebe som trikrát prišiel o zamestnanie.  Keď toľkokrát stratíte prácu len preto, že došlo k prepúšťaniu a vždy sa zbavovali najmladších alebo tých, čo vo firme robili najkratšie, bez ohľadu na vek. Ja som trikrát po sebe prišiel o zamestnanie, narodila sa mi dcéra tak som sa rozhodol, že to nemôže ísť takto ďalej, že si musím nájsť stabilnú robotu a armáda sa ukazovala  akože istota. Vedel som, že to nie je inštitúcia, odkiaľ ma pre slaboduchosť nejakého riaditeľa prepustia, lebo sa mu nepáčim aleboz iných dôvodov profilovo nevyhovujem. Armáda bola pre tvrdých chlapov.

  • V ktorom roku ste vstúpili do profesionálnej armády?

Po roku dvetisíc, v čase, keď Slovensko ešte nebolo členským štátom NATO. Slovensko vstúpilo do NATO  počas mojej misie v Kosove

  • A malo to nejaký dopad na vašu misiu?

Ten náš vlak už bol  rozbehnutý.  Slovensko vstúpilo do NATO (29. marca 2004) asi dva mesiace  pred ukončením misie, takže  tam už nejaké dramatické zmeny nenastali. Ale už ten pocit, že  prisahal som vernosť Slovenskej republike a bude mi veliť nejaký Mickey Mouse  z Texasu, som si nedokázal predstaviť.  Že ani jeden slovenský veliteľ mi nebude veliť. Síce slovenský generál môže dať rozkaz,  ale ten, ktorý mu dá Mickey Mouse  z Texasu. Slovenskí velitelia sami nerozhodujú. Všetko musí byť po dohovore a iba to, čo povie NATO. A ja aby som skladal účty nejakému americkému generálovi? No nie.

  • To vás tak iritovalo?

Tak som si povedal, to je konečná. Nemôžem slúžiť v slovenskej armáde, ktorej velia Spojené štáty, tak ako nemôžete sedieť na dvoch stoličkách.  Čo to je? To je taký blud ako výraz sčítaný anafalbet.  Slovenská armáda, ktorej velia Spojené štáty. Mne môže každý rozprávať, že nie je to tak. Je to tak.

  • To znamená, že táto skutočnosť vás vyhnala z armády?

Áno, ja nebudem slúžiť s tými…

  • Napriek tomu ste dostali vyznamenanie?

Ktoré som si  nepýtal.

  • A akým spôsobom, komu ste ho odovzdali?

Po návrate z misie som sa snažilho odovzdať, vtedy bol ministrom obrany Martin Glváč. Keďže k fyzickému kontaktu nedošlo, napísal som mu list,  dodnes mám od neho podací lístok. To znamená, že doručené to mal, čítať to čítal. List  sa mi nevrátil, čiže ho prevzal. To znamená, že bol  informovaný, no do dnešného dňa ma žiadnym spôsobom nekontaktoval. Takže tak ako to bolo, bareta, baganče, vyznamenanie, všetko do smetného kontajnera, tam, kam to patrí.

  • Malo to nejaký dopad na vašu ďalšiu kariéru v práci, v armáde? Alebo už ste boli mimo služby?

Ja som kontrakt skončil, odišiel som do civilu a s armádou som nadobro skončil.Bolo to teda  po skončení kontraktu, ktorý sa podpisuje na šesť mesiacov. Ale aj ten bol porušený, lebo nám misiu predĺžili o mesiac. Nemal nás totiž kto vystriedať. Až také je to lukratívne.

  • Vo všeobecnosti prevláda názor, že na misie idú tí, čo si chcú zarobiť. Nie je to tak?

Slováci dostávali 980 dolárov mesačne, kým Švédi, Fíni a všelijakí ich traktoristi – pozbieranci zarábali 2500 dolárov. Oni si tam skutočne šli  zarobiť, vrátili sa domov, obliekli montérky a vyšli na pole s traktorom… A nám Mikloš chcel ešte aj tých 980 dolárov zdaniť.

  • Keď ste sa vrátili, zostali ste v armáde?

Doslúžil som to, čo som si mal odslúžiť, aby som mal čistý stôl a ani deň navyše.

  • V roku 1968 ste mali dva roky. Neskôr vás nelákalo emigrovať? Nemali ste nikdy také nutkanie?

Mal. Dokonca som s jedným mojim kamarátom potajomky chodil na angličtinu do jednej garsónky, kde akýsi Ukrajinec rozprával snáď dvadsiatimi jazykmi.

  • Prečo potajomky?

Nepamätám si, že by v tom čase existovali nejaké jazykové školy. Takže potajomky, ale nevyšlo to, lebo som sa ocitol  pod  drobnohľadom ŠtBkvôli kamarátom, ktorí emigrovali.  Na políciu som chodil ako na hodiny klavíra.

  • Čo od vás chceli?

Pýtali sa, prečo som ich neudal, že chcú emigrovať. Robili také finty,  že mi  ukázali  fotku – a toho poznáš? V živote som ho nevidel. A pritom som ho poznal. Druhá fotka. A toho? – Nie, nepoznám ich a potom mi ukázali fotku, kde sme všetci traja a držíme sa okolo pliec.  Reku neviem, to je niekde z pivárne, mali sme vypité, neviem kto to je. V podstate každý mesiac som tam bol. Na Moyzesovej v Košiciach. A vypytovali sa, prečo som ich neudal. Hovorím  a čo si myslíte, že oni mi na nos zavesia, že chcú odísť? Ich rodičia nevedeli, že chcú emigrovať. Vtedy bola doba, keď rodičia boli schopní udať dieťa, že chce emigrovať. Aj také som zažil. Rodičia udali syna.

  • Koľko vás bolo súrodencov?

Sme dvaja bratia.

  • Brat žije na Slovensku?

Už aj on. My sme sa potom rozliezli. Keď som skončil v armáde išiel som do Anglicka, ale som mu nevedel  prísť na chuť.  Motal som sa po svete, skúšal som a nakoniec som zakotvil v Nórsku, kde som žil desať rokov.

  • Čo ste tam robili?

Začal som ako vodič autobusu  a potom som si pomaly začal v dome zariaďovať stolársku dielňu  a začal som so stolárskymi výrobkami, nábytkom, bytovými doplnkami a tým  sa zaoberám  dodnes.

Eva Zelenayová

Tiež sa ti môže páčiť