Rozvracači štátu opäť na scéne

Začína sa blýskať medzi tribúnmi Novembra

V centre Európy, v čase, keď už bol rozbehnutý projekt globálnej moci búrať národné štáty,  Slováci si dovolili opačný trend – hlasovať za zánik federácie a obnoviť národný  štát. Že to bola a dosiaľ zostala najväčšia vina Slovákov v stredoeurópskom priestore je plynutím času stále zreteľnejšie. Preto dnešná politická scéna je plná odporcov slovenskej štátnosti,  preto Fedor Gál pred rokom z tribúny organizátorov pochodu Za slušné Slovensko prikazoval: „Národovecké žvatlanie je nanič. Vaša misia je búrať ploty medzi národmi, medzi štátmi a nie ohradzovať sa kecmi.“

Neuplynul ani rok a vtedajší líder „slušniakov“ Juraj Šeliga sa stal podpredsedom Kiskovej strany Za ľudí. Čo ich spája?  Kiska ako prezident Slovenskej republiky povedal, že „obdobie vzniku a zakladania tohto štátu bolo obdobím zla“. Takže na politickej scéne pribudlo ďalšie moderné kádehá, ktoré nenávidí vlastný štát. Že Za ľudí, Progresívne Slovensko, Spolu a KDH vytvárajú blok strán, ktorých  jediným politickým programom sa stalo vymeniť súčasných politikov, je vážnou hrozbou pre existenciu Slovenska ako samostatného štátu po voľbách v roku 2020.

Trvalo takmer tridsať rokov, kým uzrela svetlo sveta knižka bývalého kresťanského aktivistu a disidenta Antona Seleckého, ktorou jasne poukázal na pozadie Nežnej revolúcie. Najmä na skutočnosť, prečo bola platforma Hnutie za občiansku slobodu vypoklonkovaná z politického priestoru. Selecký sa však naivne domnieval, že Rádio Slobodná Európa je tým nástrojom, ktorým sa dopracujeme k slobode a štátnej samostatnosti. Nebolo. Salezián Vojtech Zeman pri príležitosti svojho životného  a kňazského jubilea vydal knižku Moje príbehy. V nej o.i. spomína na svoje misionárske pôsobenie v Mníchove, aj na Antona Hlinku zo Slobodnej Európy. „Bol prvý, ktorý ma upozornil, aby sme do Alttötingu nechodili, že to sleduje komunistická tajná služba…“ O čo išlo? Altötting je najväčšie bavorské mariánske pútnické miesto, kde je pochovaný aj generál Tilly, ktorý bránil katolícku Európu proti protestantským švédskym vojskám počas tridsaťročnej vojny. Tam u kapucínov niekoľko týždňov býval  prvý slovenský prezident Jozef Tiso. Zahraniční Slováci sa tam zvyčajne stretávali na výročie jeho popravy. Zaujímavý na tomto príbehu je fakt, že tak ako bol Tiso symbolom samostatnosti Slovenska, tak aj Mečiar, a proti obidvom sa viedla a vedie tvrdá nenávistná kampaň. Ako sa neskôr ukázalo, Rádio Slobodná Európa  bolo jedným z nástrojov globálnej moci.

Anton Selecký však svojim dielom otvoril Pandorinu skrinku. Po vyjdení jeho knižky sa začali objavovať rozličné články ľudí Novembra ´89. A  stojí za pozornosť rozhovor s Milanom Kňažkom, ktorý vyšiel na webovom portáli  Aktuality.sk. O Fedorovi Gálovi povedal: „On kedysi vyhlásil, komu ruky nepodá a patril som medzi tých.“ Kňažko neuviedol, prečo sa s Gálom rozišiel, ale zaujímavejší je jeho pohľad na činnosť VPN po voľbách v roku 1990. Kňažko v rozhovore tvrdí, že „mnohých z nás prehovorilo vedenie VPN, aby sme išli do volieb“. Ale „tí, ktorí nás prehovárali, konkrétne Gál, Zajac, Flamík atď. , do volieb nešli, ale po voľbách vytvorili Ústredný výbor Verejnosti proti násiliu a riadili federálny parlament, slovenský parlament, federálnu vládu, slovenskú vládu a jednotlivých ľudí. To je absurdné. Tam sú základy partokracie, zneužívania akejsi vedúcej úlohy svojej strany a zasahovanie do riadenia štátu“.

Takže kto tu vytvoril  diktatúru partokracie? Určite nie Mečiar, ktorý sa vzoprel protinárodnej politike VPN  a  vytvoril  platformu Hnutie za demokratické Slovensko. Neskôr aj samostatnú stranu, ktorá sa stala hybnou silou pri obnove slovenskej samostatnosti. A treba poznamenať, že práve čechoslovakistická  prax VPN  toto hnutie diskvalifikovala pred verejnosťou a viac sa do parlamentu nedostalo. Úsmevne, ba tragicky pôsobí Kňažkovo vyznanie, že „jednou z požiadaviek Novembra ´89 boli nezávislé kontrolné inštitúcie a  vidíme, že to tak nie je, že politici sa stále snažia ingerovať do týchto inštitúcií, vrátane verejnoprávnej televízie a rozhlasu“. Kňažkovi treba pripomenúť, že v roku 1998 sa stal ministrom kultúry a za jeho ministrovania došlo k deratizácii STV. Keď vymenil všetkých redaktorov televízie a dokonca nepohodlných internovali na 28. poschodí, kde ich strážila esbeeska. Takže, čo sa vymklo z rúk globalistom pred tridsiatimi rokmi,  pokračuje pomocou nových progresívnych bojovníkov. Ako ináč, za ľudí, v Európe bez hraníc.

Tiež sa ti môže páčiť